Ako sa pripraviť na bikepackingové dobrodružstvo naprieč Južnou Amerikou

To všetko zhrnie sám Martin v nasledujúcom článku:

Popravde ani presne neviem kedy a ako tento nápad vznikol. Pravdepodobne to bol súhrn viacerých okolností. Túžba zažiť dobrodružstvo v takej miere, o akej som doteraz len čítal alebo počúval na prednáškach so zatajeným dychom.

Túžba vidieť niečo diametrálne odlišné, na čo som bol zvyknutý. Túžba spraviť niečo, čo si budem pamätať do konca svojho života. Túžba spoznať seba samého až do špiku kosti a zistiť, kde sú moje fyzické a psychické limity. 

Južná Amerika je obrovský kontinent a to čo vyzerá na mape ako kúsok, sú v realite tisícky kilometrov. 

Mojim plánom je prebicyklovať z Kostariky do Panamy, tam využiť plachetnicu a preplaviť sa do Kolumbie. V ideálnom prípade chcem pokračovať cez Ekvádor do Peru. Všetko bude závisieť od situácie a chcenia. Predsa len mám finančné a časové limity. 

Úprimne, na začiatku som mal v kútiku duše dosiahnuť Ushuaiu na úplnom konci kontinentu. Lenže tá vzdialenosť je šialená aj bez toho, že človek ide na bicykli. Neviem síce kde skončím, plán je bicyklovať na juh. Nejdem tam plniť plány, trhať rekordy  a stresovať - idem si užiť najväčšiu cestu svojho života. Prvotný nápad super, avšak za týmto nápadom sa skrýva pomerne veľa vecí, na ktoré by človek na začiatku ani nepomyslel. Niektoré veci sú príjemné, iné zase menej, ale nakoniec to človek vníma ako súčasť cesty a už pri prípravách je plný adrenalínu. 

Práve prípravným veciam, ktoré trvali s prestávkami takmer 10 mesiacov, sa budem venovať v nasledujúcich riadkoch. 

Samozrejme by to mohlo trvať aj kratšie, ale všetko prebiehalo v období štátnic a neskôr práce. Bral som to ako relax a tým pádom som to netlačil. V nasledujúcich riadkoch nerozoberám materiálne a technické vybavenie. To si zaslúži samostatný článok.

Ako tvrdil môj telocvikár na základnej  škole: „ Keď je sprostá hlava trpí celé telo“. 

Na začiatku nebol problém udržať nadšenie. Človek hltá nové informácie, robí si poznámky, konzultuje rôzne veci s ľuďmi, ktorí dané oblasti navštívili. Časom prídu aj chvíle , kedy sa objaví náznak strachu alebo otázka: prečo to vlastne robím? 

V týchto chvíľach nastáva lámanie chleba. 

Akonáhle prekonám túto hranicu, tak už nie je cesty späť a nezastaví ma takmer nič, čo môžem ovplyvniť. Covid obmedzenia neovplyvním, ale vyzerá to obstojne. Začne mi byť jedno, koľko peňazí, času a energie to bude stáť.  Myseľ dostala cieľ a ide si za ním nech to stojí, čo to stojí. 

Už zostáva len oznámiť to blízkym. 

Moja rodina bola počas môjho života postupne gradujúco konfrontovaná s podobnými vecami a som veľmi rád, že aj tentokrát mi bola oporou a ani ich len nenapadlo mi to nejak vyhovoriť. Počas počiatočných príprav som bol slobodný ako vtáča a nemusel som túto situáciu riešiť s priateľkou. Postupom času, ako to už býva, priateľka do môjho života prišla. A teda prišla aj úloha vysvetliť jej, že sa nebudeme vidieť 3-4 mesiace, že nie som blázon, že tam neplánujem zomrieť a že musí strpieť to, že po práci nie som s ňou ale vraciam sa  z tréningu až po tme. 

Človek sa musí nastaviť, že to bude ako húsenková dráha, raz hore, raz dole. Prestať vnímať bolesť, únavu a diskomfort ako niečo zlé. Je to všetko jeden celok spolu so všetkým úžasným, čo sa určite počas cesty udeje. Môžem to prirovnať k celodennému výstupu na horu. Človek nevníma bolesť nôh, vrtochy počasia a tak ďalej, ale vníma tu krásu navôkol, prostredie, výhľady.

Zadarmo ani kura nehrabe a samozrejme aj takéto dobrodružstvo niečo stojí. Celé to nebude lacné, ale ani nedostupné pre bežného človeka. 

Peniaze som sa vybral zarobiť do zahraničia, kde som pracoval fakt veľa hodín a spolu s tréningom po práci to bývalo niekedy skutočne veľmi vyčerpávajúce. Bol som tam za exota, ktorý po 11 hodinách v práci nahodí svetlá a ide v tme bicyklovať. 

Šetriť chcem až tam, čo znamená, že si nepotrpím na hotely, drahé reštaurácie a predražené turistické atrakcie. Na čom som však nešetril je vybavenie, očkovanie a ani letenka, keďže tú sa mi popravde nepodarila zohnať v prijateľnej cene, ktorá bohužiaľ bola 4 ciferná. 

Budem letieť z Viedne s prestupom vo Frankfurte nad Mohanom do San José v Kostarike so spoločnosťou Lufthansa. Len tak pre zaujímavosť, príplatok za bicykel v jednom smere je 250 €.

Ďalšou veľkou položkou sa stal prechod cez Darien. Je to pás džungle medzi Panamou a Kolumbiou, kde nevedú žiadne cesty.  Nie som samovrah, preto som musel vymyslieť inú alternatívu. Bola možnosť letieť, alebo využiť loď a preplaviť sa cez ostrovy San Blas do Kolumbie. Vyhľadajte si ako tieto ostrovy vyzerajú a myslím, že moje rozhodnutie bude zrejmé. Táto plavba stojí okolo 400-500 USD. 

Ako som už spomínal, o vybavení bude samostatný článok, ale s výbavou mi obrovskou mierou pomohli moji partneri, medzi ktorých patrí aj spoločnosť PRO CYCLING, za čom im veľmi ďakujem. Bez nich by som určite nemal vybavenie na takej úrovni. Ale aj tu som musel vedieť čo chcem a nebrať veci len preto, že mi boli ponúknuté a to aj v prípade, že sa jednalo o kvalitné produkty. Dôvod je jednoduchý - váha a obmedzená kapacita batožiny, s ktorou som to ochotný absolvovať. 

Veľa ľudí sa ma pýta, ako nájsť partera projektu. Úprimne musí mať človek asi šťastie na ľudí, ktorým sú podobné veci sympatické a musí im niečo na oplátku ponúknuť. Ako bonus sú brané určite predchádzajúce skúsenosti a mediálne výstupy z minulosti.

Zdravie je pre takýto projekt základom a snažil som sa čo najlepšie pripraviť a nič nezanedbať. 

Očkovanie, téma veľmi aktuálna a polarizujúca spoločnosť.  

V mojom prípade to bola povinnosť, minimálne čo sa týka žltej zimnice. Bez zaočkovania sa proti žltej zimnici sú prechody hraníc v Južnej Amerike viacmennej nemožné. Ale to nebol hlavný dôvod očkovania. 

Nie som blázon a nechcem tam zomrieť. 

Pri žltej zimnici sa uvádza smrtnosť niekedy až 60 % a ja nemienim hrať túto lotériu s komármi. Ďalej som absolvoval očkovania proti brušnému týfusu, žltačke a koronavírusu. Očkovania som absolvoval v Poliklinike cudzokrajných chorôb v Bratislave na Americkom námestí. Toto zariadenie môžem len odporučiť a bol som veľmi spokojný s personálom, ktorý vám ochotné poradí a uvedie do problematiky tropických chorôb. 

Ďalšou povinnosťou bolo uzavretie komerčného poistenia a zabezpečenie platieb do zdravotnej poisťovne. Musel som sa stať samoplatcom, keďže odhlásiť sa zo zdravotnej poisťovne je možné pri cestovaní dlhšom ako 6 mesiacov, čo nemám v pláne.

Pri príprave približnej trasy som v každej krajine našiel doslova desiatky miest hodných návštevy, ale nastalo ťažké rozhodovanie, čo áno a čo nie. Na mape vyzerajú miesta blízko, no problém nastane napríklad, ak ich delí od seba andský priesmyk s výškou 4500 m.n.m . Celkovo som trasu plánoval len veľmi orientačne a všetko budem riešiť počas jazdy. Z predchádzajúcich ciest viem , že dôkladné plánovanie je úplne zbytočné a vždy je všetko inak.

Fyzická príprava je rovnako dôležité ako psychická. Určite nebudem vo forme profesionálneho cyklistu, ale ísť tam bez absolútnej prípravy, by bolo minimálne v prvých týždňoch určite veľmi nepríjemné. Snažil som sa trénovať na bicykli čo najdlhšie tréningy pri nižšej tepovej frekvencii a pripraviť telo na celodenný pohyb v sedle bicykla. Bol som limitovaný voľným časom po práci a väčšina jázd sa hýbala okolo 100 km. Dôležité bolo pripraviť svaly celého tela na celodenné bicyklovanie.  

Menšou generálkou a skúškou materiálu bol výlet do Polonín na ukrajinské hranice, kde som dospel k záveru, že definitívne potrebujem menší prevodník alebo väčšiu kazetu. Pohyb v teréne s naloženým bicyklom bol dosť namáhavý a som veľmi rád, že som to zistil ešte pred odjazdom. Môj tréning nespočíval len v bicyklovaní, ale aj v cvičení s vlastnou váhou prípadne aj so závažím v priemere 2x za týždeň posledné 2 mesiace pred odjazdom. 

Taktiež som praktizoval niekoľkokrát týždenne strečing. Súčasťou tréningu bola aj horská turistika spolu s pohybom po via ferratách. Zo skúseností aj tak viem, že prvých 7 dní býva ťažkých a potom si telo zvykne počínajúc zadkom, nohami a končiac rukami a krkom.

Ako to už býva zvykom aj mňa stretla zdravotná nepríjemnosť, keď som si na ferrate vo švajčiarskych Alpách poškodil väzy v kolene. Stalo sa to 7 týždňov pred plánovaný odjazdom a po 2 týždňoch v čase písania článku, cítim len minimálne zlepšenie. Výrazne to narušilo môj tréningový plán. Bicyklovanie a behanie som musel úplne vyradiť a trénovať len vrchnú časť tela. Pevne verím, že sa do odjazdu  dá všetko do poriadku a nebude ma to obmedzovať. 

Sám som zvedavý ako bude moje telo zvládať pohyb vo vysokých nadmorských výškach. Zatiaľ mám skúsenosti s krátkodobým pohybom vo výškach 3700 m.n.m a tam som už značne cítil úbytok kyslíku vo vzduchu, čo malo za následok pokles energie a zrýchlené dýchanie. Pri americkej výprave my snáď pomôže fakt, že na bicykli to pôjde relatívne pomaly a bude čas aspoň na čiastočnú aklimatizáciu. 

Bude to potrebné, keďže priesmyky v pohorí Cordillera Blanca majú nad 4500 m.n.m. Ak by sa mi aj nepodarilo dostať až do Peru, tak ma čakajú minimálne nadmorské výšky nad 2500 m.n.m. 

S vysokými nadmorskými výškami súvisí aj široký interval teplôt, v ktorých sa budem pohybovať. V karibskej oblasti to budú teploty nad 30 stupňov a naopak, v andských priesmykoch to budú teploty pod bodom mrazu. Zbaliť sa do týchto podmienok bude výzva, ale o tom neskôr v inom článku.