Súhlasím
Používaním tohto webu súhlasíte s uchovávaním cookies, ktoré používame na poskytovanie služieb, prispôsobenie reklám a analýzu prenosov.
Načítavam...

Tour de Vianočné trhy a niekedy len odhodlanie nestačí

November, už tradične čas mojich neskorých jesenných cyklovýprav. Na bicyklovaní v chlade a horších podmienkach je niečo návykové, čo ma každý rok prinúti prekonať osobný komfort a dokázať si, že predsa to dám. Tento rok padla voľba na Záhreb. 



text & foto: Laco Branický



Záhreb nie je ďaleko, ale je to dôstojné ukončenie sezóny. Najmä ak čakáte, kým sa tam začnú vianočné trhy prvého decembra a prešvihnete tak aj posledné záchvevy babieho leta. Ukojiť moje túlavé chúťky som plánoval veľmi rýchlo. 


Dovolenku som už všetku spapal a tak plán bol: 

1. piatok poobede vyraziť smer čípoš klobász country a dôjsť aspoň do Slovinska 200 km
2. sobotu večer vypiť vianočný punč na údajne jedných z najkrajších vianočných trhov sveta
3. nedeľu trpieť a makať proti vetru naspäť ako ťažné zviera
4. pondelok ráno to doklepnúť a s arómou štvrodňového bezdomovca prísť rovno do práce



Aby som udržal tempo, tentokrát žiadny naložený krosák, ale cestáčik a na ňom fungl nové bikepacking brašne, vpredu, vzadu, na ráme. Trochu bikepackingovej onánie som si doprial pred Vianocami. Dokonca som si zohnal aj zimné tretry. Stan žiaden, len spacák a bivakovací vak. Priemerka 25km/h a 330 kilometrovú cestu zhltnem za 13 hodín. 

Musím si priznať, že tentokrát som to naplánoval priveľmi optimisticky. 
Kondičke sa už takto začiatkom decembra prebrať k životu nechcelo. Zima ma potešila široko ďaleko najstudensim víkendom, keď aj obedné slniečko to vytiahlo iba na -1°, mrzlo nonstop a svieži juhovýchodný vetrík sa mi snažil už na prvej rovinke za Kittsee vysvetliť, že zle si chlapec naplánoval priemerku. 


Vyrazil som v piatok presne na poludnie. Kým som dorazil na rakúsko-maďarskú hranicu v Pamhagene, vyfúkal ma ľadový vetrisko a miestami som sa kotúľal proti nemu horko ťažko 18km/h. Teplota pod nulou mi na pohode nepridávala a trpel krk, dýchanie, hoci som mal kuklu, a striedavo aj prsty na rukách. 

Našťastie rukavice z Pro Cyclingu držali dobre. Ale predsa, občas som s nimi musel pohýbať a rozprúdiť krv. Priznám sa, že prvý a jediný krát v živote počas mojich ciest som dostal nápad zabaliť to a vrátiť sa po vetre domov. Viem, že bicyklovať pod nulou sa dá a tie teploty neboli ešte také tragické, ale mráz a vietor z človeka veľmi rýchlo vysávajú odhodlanie. 

Prekotúľal som sa maďarským Fertődom a cez nekonečné roviny zamieril na mesto Szombathely. Plán bol prísť tam do tmy. Prišla ale ďalšia facka. 
Neviem či to bolo novými tretrami a nedoladenou polohou kufrov, ale začalo sa ozývať pravé koleno. Teda skôr zadná šľacha za kolenom. V stoji to prakticky nešlo, a tak som aj v občasných kopčekoch musel výrazne podraďovať, aby som o 10kg ťažší bike zo sedla vykrútil na jednej nohe hore. 

Priemerka sa ledva držala na 20km/h a klesalo to, ako pribúdali kopčeky pred Szombathely. Mal som za sebou ešte len sotva 120km, ale trvalo mi to 5 hodín. Všetka česť zimným tretrám aj rukaviciam, ale po toľkých hodinách v mraze začal chlad prenikať aj cez ne. Striedavo mi začínali omŕzať prsty na rukách a nohách, akoby sa telo nevedelo rozhodnúť, kam s telesným teplom.



Bolo 6 hodín večer, keď som sa konečne domotal s boľavou nohou do Szombathely. V centre mesta som aspoň objavil vyzdobené a vysvietené vianočné trhy. Žiadna masovka, pár vkusných stánkov, vysvietená fontána a stromček. Na stotisícové mesto veľmi pekné. No nechcel som sa zdržoval a valil ďalej. O kilometer som narazil na pumpu. Doteraz som nič nejedol, okrem dvoch proteínových tyčiniek a tak som zastal. 

Dal som si bagetu a kolu a hlavne vodu, tá moja vo fľašiach už totiž dávno zamrzla a tak som nemal čo upíjať cestou. Kým som sa najedol a napil, bolo už sedem hodín. Bolo mi jasné, že dnes už do slovinskej Lendavy nedôjdem. S tou nohou fakt nie. Najprv som zvažoval dôjsť aspoň 15km do dediny Ják a tam vliezť do spacáku na miestečku, ktoré som otestoval ešte pred rokom na inej ceste a tiež tam prespal. 

Ale potom som si to v hlave prekalkuloval. Do Záhrebu chýbalo ešte 190km. To by som ešte aj s tou nohou dal, spoliehajúc sa, že dolu sa oteplí aspoň nad nulu. Ale dal by som to nie poobede ako bol plán, ale horko ťažko do neskorého večera a nestihol tak hlavnú atrakciu - trhy. V nedeľu by cesta naspäť bola ešte bolestivejšia. Navyše pred Záhrebom vraj sú aj kopce. 

Jedol som a zvažoval. Ego to nechcelo vzdať, ale rozum nakoniec vyhral. Vymyslel som plán B, aby som aspoň trochu zachránil zmysel tejto cesty. Obzriem si tu lepšie vianočné trhy a zajtra cez vianočné trhy v Šoproni dorazím až na tie vo Viedni. 140 kilometrov po vetre dám a stihnem to aj v rozumnom čase do poobedia.




V Szombathely som si dal punč. Stál 500 HUFov a príjemné zahrial. Vybral som sa na mesto Kőszeg. Kým som prišiel do dedinky Lukácsháza, ešte stihol za mnou vybehnúť statný čokel z miestneho družstva. Aj noha prebolela ako som makal pred ním o život preč. Škoda, že za mnou nebežal až do Záhrebu:) Zakempil som v spomínanej dedinke za kroviskami blízko cesty. V spacáku mohlo byť aj teplejšie, ale na nočných -5° bol spánok komfortný. Začalo aj snežiť. Len ten pocit, keď vám treba o tretej v noci vyliezť sa vyčúrať:) 

Ráno to trvalo do ôsmej, kým som sa odhodlal vyliezť z tepla. Nejedol som, lebo slaninu sa mi v tej zime prežúvať nechcelo a nepil som lebo voda bola zmrznutá. Len som sa rýchlo spakoval a vyrazil na Šopron a Viedeň


Hneď som zistil, že som dobre urobil, keď som včera vzdal ten Záhreb. Noha bolela ešte viac a zachraňovalo ma len to, že už mi nefúkal vietor v protismere. Nedbal som ani na maďarské nekonečné a otravné zákazy pre bicykle. To oni ľúbia. Akonáhle je niekde trocha lepšia okreska, capnú tam tabuľu zákaz pre kone, bicykle a traktory. 

A ja mám chuť v tej zime hľadať obchádzku? 

Najmä keď ten zákaz trvá vždy tak kilometer a potom už je zrušený. Takto som prevalil rovnou čiarou cez Kőszeg až do rakúskeho výbežku a ďalej cez dedinu Deutschkreuz naspäť do Maďarska. Vlnitá kopcovitá krajina. V lete ideálna na cestnú cyklistiku.




Na poludnie som mal v nohách 60 kilometrov a cucal horúce vínko v Šoproni. Vianočné trhy tam neboli nič moc. Pár stánkov, pričom najviac ľudí bolo pri stánku s klobásami. Na Szombathely sa nechytali, hoci mesto má krásne historické jadro. V obchodíku som rýchlo zjedol trochu pečiva a napil sa. Prvá energia dnešný deň. Zima ma už ďalej posúvala smerom na Viedeň. 


V Rakúsku som musel prekonať len jednu skupinu kopcov pri Eisenstadte. V lete krásne mierne stupáčiky a radosť sa tam cez tie ich dedinky bicyklovať. Ale teraz v zime a s tou nohou ma bolel každý výškový meter a svrbel zadok pri každej rovinke, kde som nedovidel na koniec. 


Snehu pribúdalo tým viac, čím viac som sa blížil k Viedni. Navyše som musel pár krát pozerať do mobilu a hľadať vhodnú cestu v spleti výjazdov na diaľnice. Čo ma zaujalo bolo, že v zasneženej a hlmistej krajine som ešte 12 kilometrov pred centrom Viedne vôbec nevnímal, že sa blíži také veľké mesto. Všade len nekonečné zvlnené polia. Nič nenaznačovalo, že za humnami už musí byť 3 miliónová metropola.

Mesto začalo vlastne až za Leopoldsdorfom. Konečne sa z hmly vynoril vysielač na kopci nad Viedňou a prvé výškové budovy pri Dunaji. Už som sa blížil. Ďalšia vec, čo ma zaujala, hoci snežilo len nedávno, cesty mali pekne odhrnuté, vrátane cyklochodníkov. Jedným takým som sa pohodlne mimo dopravu dostal až prakticky k Hauptbahnhof. 

Aký rozdiel oproti našej srande na Dunaji, kde vraj nie je doteraz zazmluvnená zimná údržba:) Tiež som si všimol, že v uliciach je i napriek zime a snehu veľa bicyklov. Ľudia jazdia v každom počasí a ide to. Ak by mali jazdiť takto v Bratislave, stúpol by objem celonárodných nadávok a výhovoriek prečo to nejde na dvojnásobok:) 



Na Hauptbahnhof som sa stretol s priateľkou Peťkou. Z tohto môjho záhrebového pokusu sme si spravili aspoň pekný výlet na vianočné trhy vo Viedni


Tie jednoznačne prebili zatiaľ akékoľvek aké som videl. Vianočná Viedeň je krásne vysvietená a vyzdobená. Ťažko to opísať, treba to vidieť a zažiť. Aspoň mňa, čo som videl maximálne tie bratislavské, to dostalo. A keď som videl nadšenie a radosť v očiach Peťky, tak som už vôbec neľutoval, že som tentokrát plán nedal. 



Celková bilancia: 2 dni, 12,5h jazdy, 269km, historicky prvý krát 0, slovom nula, pív 

 Mapa výletu dostupná tu